Po vysokej škole som odišla ako mnoho mladých ľudí do zahraničia. Najprv som si myslela, že len na pár mesiacov, kedže na Slovensku boli moje pracovné možnosti ako čerstvej absolventky balárskeho štúdia fyzioterapie obmedzené. Prišlo to celé celkom náhodou, stretla som známeho v bare a padli sme si do oka. O pár týždňov som odchádzala so zbaleným batôžkom, 50 eurami a mojou plačúcou mamkou vo dverách, autobusom z Prešova do Londýna. Známy mi pomohol mi s hľadaním práce a aj s ubytovaním. Pracovný pohovor ma utvrdil v názore, že moja angličtina potrebuje ešte pár mesiacov "cviku". Tak to aj bolo.
Po pol roku mi manažment firmy, pre ktorú pracujem ponúkol, aby som išla s kolegom a piatimi rezidentmi z nášho domova pre ľudí s poruchami učenia na dovolenku. Tenerife. Strávili sme tam celý týždeň a prišli domov nádherne opálení.
Týmto sa začala moja "kariéra". Vzala som si obrovský počet nadčasov, za štyri pracovné týždne som mala 240 odpracovaných hodín. To si všmli aj kompetentní a po pár mesiacoch ma povýšili. Stal sa zo mňa Team Leader (hoci priatelia ma zo žartu volajú Small Leader, kvôli mojej nevysokej postave).
Medzi tým som si našla priateľa Angličana, teda skôr on si našiel mňa, zmenila ubytovanie, pomohla s nájdením práce najlepšej kámoške a môj život sa začal uberať úplne iným smerom. Pozvala som brata s rodinkou na týždeň k nám do Británie. Z tichej osôbky sa stala odvážna žena a angličtina sa pre mňa stala jazykom číslo jeden. Podporujem mojích rodičov na Slovensku a snažím sa navštíviť ich častejšie, aspoň raz za pol roka.
Pred pár mesiacmi som vzala so sebou aj priateľa Johna, zoznámila ho s rodinou a ani jazyková bariéra "naším" doma nebránila, aby si ho obľúbili. Môj malý múdry synovec poznamenal: "Milka, prestaň už toho Johna učiť po anglicky." :)
Mamka stále dúfa, že sa vrátim na Slovensko. Neoberám ju o ilúzie, neviem čo mi život prinesie, ale zatiaľ sa vrátiť neplánujem. Pri odchode na dovolenku sa teším domov na "rodnú hrudu" do Prešova, ale rovnako intenzívne sa teším keď odchádzam späť do Anglicka.
Len mi je vždy ťažko na duši, keď vidím smutné očká šesť ročného synovca pri rozlúčke pred cestou naspäť...