Bezmocne tápam po tieni teba,
no ostala mi už len spomienka.
Už viem, že vlastním iba bolesť
a niť radosti? Je pritenká...
Tak balím jednu po druhej
spoločné chvíle do krabice „BOLO“.
Dvíham hlavu a zabúdam,
veď žiť sa dá aj sólo.
Dosť už bolo predstierania,
čo ničilo ma, zvnútra.
Ľudia často zabúdajú,
že srdce nie je kus šutra.
Vravia, to sa stáva,
malo to tak byť.
Vraj bez rizika žiť sa nedá
a oheň? Môže popáliť.